Sebaláska nie je sebectvo

Dlho som si myslela, že keď sa postarám o všetkých okolo, bude mi dobre. Varila som, piekla, starala sa o reštauráciu, o rodinu, o mačky, o jogové kurzy. A niekde uprostred všetkého toho dávania som zabudla na jednu vec – na seba.

Nerobila som to zo zlého úmyslu. Robila som to lebo som verila, že toto je správny spôsob. Že dobrá žena sa stará o ostatných. Že myslieť na seba je sebectvo.

Mýlila som sa.

Prišiel jeden deň – uprostred plného tempa v kuchyni – keď som si uvedomila že som prázdna. Nie unavená, prázdna. Nemala som čo dať, lebo som dlho nedávala sebe.

Prázdna nádoba nemôže napájať iných.

Toto nie je klišé. Je to fyzická realita ktorú pozná každá žena ktorá sa dlho starala o ostatných a zabudla na seba. V určitom momente telo povie dosť. Alebo duša. Alebo oboje naraz.

Sebaláska nie je o tom že myslíš len na seba. Je o tom že si dovolíš byť prvá na vlastnom zozname – aspoň chvíľu denne. Že si dáš šálku čaju v tichu skôr než začneš riešiť problémy ostatných. Že si povolíš oddýchnuť bez pocitu viny. Že sa k sebe budeš správať aspoň tak láskavo ako sa správaš k ľuďom ktorých miluješ.

Keď som začala praktizovať jogu, učila som sa niečo čo mi zmenilo pohľad na celý život. Že srdce sa otvára zvnútra. Nie zvonku, nie cez uznanie iných, nie cez to že dám dosť. Zvnútra.

A keď sa to srdce otvorí zvnútra, stane sa niečo prekvapivé. Zrazu máš viac čo dať ostatným. Nie menej. Tvoja prítomnosť je iná – pokojnejšia, plnšia, skutočnejšia. Ľudia okolo teba to cítia aj keď nevedia pomenovať prečo.

Keď máme radi seba, máme radi aj ostatných. Hlbšie, čistejšie, bez skrytého očakávania.

Toto nie je teória. Je to cesta ktorú som sama prešla a stále prechádzam. Každý deň trochu viac.

A ak aj ty cítiš že niekde po ceste si stratila seba – v práci, vo vzťahu, v starostlivosti o ostatných – vedz že cesta späť k sebe existuje. A začína veľmi malým krokom. Jedným tichým momentom denne ktorý patrí len tebe.